reklama

 
banan webhosting

Malá Fatra

Minule som písala o Gemeri, dnes sa vrátim na Stredné Slovensko. Dnes vám chcem napísať zopár zaujímavostiek o Malej Fatre, Vrátnej doline, o slovenskom zbojníkovi Jurovi Jánošíkovi a o dávnych a súčasných zvykoch v dedinke Terchová, ktorá je veľmi úzko spätá práve s menom ich rodáka, Jura Jánošíka. V dnešnej divokej súčasnosti, myslím tým ekonomickej, si už táto oblasť zo svojho bohatého svojrázu v minulosti zachovala možno iba terechovskú muziku a terchovské piesne, ale v každom prípade je to časť Slovenska, ktoré poznajú aj v ďalekom zahraničí, nielen za našimi humnami. Možno by ste aj vy radi túto oblasť spoznali, tak nech sa páči, ráčte vstúpiť a vstrebávať informácie-:-).
 

 
Malá Fatra je súčasťou Krivánskej Fatry. Je to pohorie, ktoré som si ja osobne zamilovala už dávno, rada sem chodím v lete, ale aj v zime a nie je to iba preto, že to mám do týchto hôr zo svojho bydliska oveľa bližšie ako do Tatier. Tí, ktorí ste už v Malej Fatre boli, iste mi dáte za pravdu, že túlanie sa po týchto horách je krásne v každom ročnom období. Každého návštevníka Malej Fatry upúta svojou paletou krás a zaujímavostí najmä VRÁTNA DOLINA, ktorá sa rozprestiera na neveľkom území, asi 36 km². Do tejto doliny sa turista dostane z dediny Terchová, cez skalnú priervu, ktorá sa volá TIESŇAVY. Pri prechádzaní Tiesňav ohromia každého návštevníka skalné útvary nad jeho hlavami v podobe Mnícha, Ťavy, Oltára a Organu. Turista má v tejto doline k dispozícii aj zdolanie krasových tiesňav, tzv. Horné a Dolné Diery. Po ceste k nim sa nachádza množstvo menších a väčších vodopádov, ktoré umocňujú celú ich krásu. Dominantou tejto doliny je vrch VEĽKÝ ROSUTEC, (1610 m), z ktorého je za pekného počasia výhľad do malofatranských dolín a na okolité pohoria. Táto turistická oblasť láka návštevníkov aj z toho dôvodu, že je dobre prístupná vlakom, resp. autobusom či autom. V prípade vlakovej dopravy, je treba vystúpiť na železničnej stanici Žilina, (ktorá je opäť krajským mestom) a nastúpiť na autobus, smer Terchová, (aut. nástup. č. 10). Autobusové nástupište v Žiline je od železničnej stanici vzdialené iba 5 minút. V prípade, že idete svojim autom je to výhodnejšie, ako cestovanie verejnými dopravnými prostriedkami, zo Žiliny do Vrátnej doliny je to cca 30 km.
 

 
Zimná turistika vo Vrátnej doline je zameraná predovšetkým na lyžovačku. V poslednom období však akosi prírodného snehu veľmi nebolo, ale domáci nezaostávajú za inými strediskami zimných športov a zasnežuje sa umelým snehom aj vo Vrátnej. Nachádza sa tu dosť lyžiarskych tratí a vzhľadom na bohato členitý terén, nájde si tu ten svoj svah každý lyžiar, od toho neskúseného, až po skúseného lyžiara, či snowbordistu. K dispozícii sú dva sedačkové výťahy a 12 vlekov, (napr. na Príslop, na Paseky, na Grúň, na Chleb- ), s celkovou kapacitou 9 tisíc ľudí za hodinu. Čo sa týka klímy v Malej Fatre, tak klíma v tomto horstve je ovplyvnená veľkými relatívnymi a absolútnymi výškami. Celoročný teplotný priemer je iba 6 °C, najteplejším mesiacom je tu mesiac júl, najchladnejším mesiacom je január. Sneh vo výškach sa môže vyskytnúť v každom ročnom období. Prvý sneh sa zvyčajne objaví už v októbri, posledný sneh končí niekedy aj v máji, samozrejme všetko závisí od "snehovej nádielky", v tom-ktorom roku. Vody Krivánskej Fatry odvádza rieka Váh. Vrátna Dolina patrí medzi prírodovedecky i esteticky najhodnotnejšie územia Slovenska. Od roku 1967 je Krivánska Fatra vyhlásená za Chránenú krajinnú oblasť, (CHKO). Oblasť Tiesňavy, Rosutec, Pod Chlebom, Starý Hrad, Veľká Bránica, sú vyhlásené za štátne prírodné rezervácie. Okrem týchto veľmi zaujímavých miest sa v tejto CHKO sa nachádza aj prírodný výtvor, Šútovský vodopád. Rozvoj cestovného ruchu nastal v tejto oblasti v 30-tich rokoch 20.storočia, dnes však vďaka ekonomickým problémom rozvoj cestovného ruchu stagnuje, čas ukáže, čo a kto zvíťazí. Horská služba v tejto oblasti začala fungovať už dosť dávno, v roku 2004 to bude plných 50. rokov. Presne 50 rokov uplynulo v minulom roku, tj. v roku 2000 odvtedy, čo bol spustený aj výťah na Chleb a otvorená chata Vrátna, ktorá sa nachádza tesne vedľa výťahu. V neskoršom období pribudli ďalšie stravovacie a ubytovacie kapacity, je to napríklad aj hotel Boboty v Štefanovej.
 

 
Ako som vyššie spomínala, do Vrátnej doliny sa dá dostať z obce TERCHOVÁ. Táto dedina sa spomína v starých listinách už v I. polovici 15. storočia, tj v časoch tzv. valašskej kolonizácie. Valašské právo poskytovalo totiž novým kolonistom určité výhody, napr. menšie povinnosti voči vrchnosti. Osídľovanie terajšej obce vzniklo aj v dôsledku vytvárania kopaníc, ktoré často vznikali tak, že niektorá rodina dostala od vrchnosti do daru určitú pôdu, ktorú bolo treba prispôsobiť, teda najskôr povyklčovať a potom obrábať. Prichádzali sem aj príslušníci iných národností, o čom svedčia dnešné názvy osád, (Charvátovci, Rusnákovci-) i niektoré terajšie priezviská: Chvastek, Macek, Radek- . Postupne tu vznikali kopanice, ktoré majú vo svojom názve doteraz charakteristické znaky terénu, napr. (Rovienky, Na vŕšku.., prípadne majú názov odvodený od stromov, Bukovina, Smrekovci-). Najmladšie kopanice v tejto oblasti sú odvodené od chotárnych názvov: Podrozsutec, Pod dubencom....). Dnes už kopanice takmer stálych obyvateľov nemajú, domáci odišli za prácou do okolitých, ale aj vzdialenejších miest. Kopanice sa zmenili už z veľkej časti na chatové osady. Obyvatelia tejto dediny sa pôvodne zaoberali chovom oviec a poľnohospodársky spôsob života sa tu nezmenil hodne dlho. V Terchovej voľakedy dorábali aj pivo, avšak nie je dokázané, že v okolí sa pestoval aj chmeľ, ktorý je potrebný pri výrobe tohoto moku, hoci názov Chmelince, ktorá je časťou Terchovej, by tomu aj dačo napovedal. V 19. storočí sa tu rozprúdilo spracovanie dreva, založilo sa niekoľko píl, ktoré išli na vodný pohon. Vyrábali sa tu šindle na pokrývanie striech domov a dosky na jednoduchý nábytok. Priemyselná výroba sa však zastavila s rozvojom košicko-bohumínskej železnice, pretože železnica viedla južnou trasou, teda míňala tento kraj. Terchovú v neskorších časoch postihol osud mnohých slovenských miest a dedín, ktoré ostali bokom od tohoto moderného dorpavného prostriedku. A tak mnohí odišli za prácou v rámci bývalého Uhorska, buď do Pešti, resp. išli ešte ďalej, odišli do USA. Keď však v roku 1918 začala I. sv. vojna, mnohí chlapi sa museli zo zahraničia vrátiť, aby narukovali do vojny. Väčšina mužov narukovala k tzv. drotárskemu regimentu. Mnohí z mužov vo vojne padli, resp. sa nikdy nevrátili zo zajatia a tak bieda tohoto regiónu sa ešte znásobila, vojna prinútila terchovské ženy obrábať aj roličky, ktoré veľkú úrodu nedávali. Táto situácia s menšími, či väčšími rozdielmi trvala aj cez hospodársku krízu v 30-tich rokoch minulého storočia, či počas II. sv. vojny. Po vojne sa niečo zmenilo, to je pravda, ale priemysel sa tu nikdy neudomácnil. A možno je to aj dobre, zničil by tú krásnu prírodu a všetko to, čo ku nej v tejto dedine neodmysliteľne patrí.
 

 
Staré zvyky a obyčajne v tejto dedine však nenávratne miznú preč a to tak rýchlo, že dnešná mladá generácia si ich už ani riadne nepamätá. Pôvodné drevenné domy, ktorých tu bolo neúrekom, nahrádzajú veľké murovanice a ľudový odev - kroj sa nosí už iba pri príležitosti nejakej významnej udalosti, či oslavy. Kroj z tejto oblasti je veľmi chudobný, bez ozdôb. Chudoba v tomto kraji sa odrážala aj na oblečení. Muži tu voľakedy nosili úzke nohavice z bieleho súkna, v lete to boli gate z domáceho plátna. Oblečenie dopĺňala košela so širokými rukávmi a čierny kabátik bez zapínania a k tomu mal každý dospelý muž veľký čierny klobúk. V zime sa nosila huňa, ktorá bola vyrobená z tmavého súkna. Huňa bola prehodená iba cez plece a zapínala sa pod krkom kovovou sponou. Rukávy slúžili iba ako vrecká, na koncoch boli totiž zašité! Na nohách mával muž obuté krpce, neskôr to boli koženné topánky. Ženy nosili sukne, ktoré sa volali šorce (husto naskladaná sukňa). Biele šorce boli na nedeľu, resp. slávnostnú príležitosť, čierna skukňa bola na bežný deň. Aby sa sukňa hneď nezašpinila, bola prikrytá tzv. záponou - zástera, ktorá bola ozdobená čipkou. Vydaté ženy nosili čepce a šatky rôznych druhov, slobodné mali upravené vlasy do vrkoča, v ktorom mali vpletenú stuhu. Tiež nosili krpce, alebo koženné čižmy a v zime proti chladu mali prehodené cez plecia tzv. "vlniačik".
 

 
Nielen na Slovensku, ale aj za našimi hranicami je známa "terchovská muzika bratov Muchovcov". Terchovskú muziku tvorí trojo huslí a basa, (upravené čelo s dvoma strunami). Terchovské spevy mužov a žien sú veľmi orginálne a svojrázne predstavujú vlastne valašské piesne, ktoré na Slovensko prenikli a rozširovali bývalí osídlenci. S obcou Terchová, terchovskou muzikovu úzko súvisí aj Jánošíkovská tradícia. Hrdinom rozprávok, povestí a rôznych pesničiek na Slovensku je Juro Jánošík a jeho družina, v ktorej najodvážnejšími boli slovenskí junáci. Dedina Terchová a jej okolie sú rodným krajom Jura Jánošíka. Podľa záznamov v matrike, bol legendárny zbojník Juro Jánošík pokrstený v neďalekom Varíne, dňa 25. 1. 1688. Ako 18-ročného ho zverbovali do povstaleckého vojska. Neskôr slúžil v Bytči ako cisársky žoldnier. V tom čase väznili na Bytčianskom zámku zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka. Medzi Uhorčíkom a Jánošíkom vzniklo veľké priateľstvo. Jánošík sa dlho neohrial v cisárskom vojsku a vrátil sa do Terchovej, kde sa pridal k Uhorčíkovi a jeho družine, (Uhorčíkovi sa podarilo z väzenia utiecť). Jánošík sa čoskoro stal kapitánom tejto družiny. V roku 1713, koncom januára, alebo začiatkom februára ho však hajdúsi chytili v Klenovci a postavili ho pred súd. Dňa 16. a 17. marca 1713 sa konalo súdne pojednávanie v Liptovskom Mikuláši, kde Jura Jánošíka odsúdili na smrť obesením na hák, za ľavé rebro. Jánošíka popravili nasledujúci deň, 18. marca 1713, v Liptovskom Mikuláši. Juro Jánošík bol odsúdený na smrť ako rebel, odbojník a zločinec. Slovenský ľud ho však veľmi miloval, lebo bojoval proti panskej svojvôli a nespravodlivosti, bil krivdu a naprával dôsledky pánskeho útlaku. Aj keď od smrti Jánošíka už uplynuli skoro tri storočia, stále je vo vedomí Slovače. Od roku 1963 sa v Terchovej a vo Vrátnej doline konávajú tzv."Jánošikove dni", ktorými si domáci pripomínajú pamiatku svojho rodáka. Príďte sa pozrieť na ne aj vy, som presvedčená, že svoju návštevu neoľutujete-:-)! Okrem toho, že tu uvidíte krásne hory, možno si aj zahráte vo filme, lebo Terchová a jej okolie je v poslednom období taký malý Slovenský Holywood. Príroda Malej Fatry je dokonalým exteriérom pre filmové scény. Svoje filmy tu natočilo už veľmi veľa televíznych štábov zo zahraničia. V prípade, žeby sa filmovanie nekonalo, určite sa tu nudiť nebudete. Svoje potulky po okolí môžete vychutnať aj zo sedla koňa, prípadne sa môžete dať iba poprevážať v malej bričke z Terchovej do Štefanovej, resp. až k hotelu Boboty. V dedine, v miestnom kostole sa nachádza krásny, ručne vyrezávaný Terchovský betlehem. Tento betlehem bol vyrezaný oveľa skôr, ako vo svete viac známy a populárny Rajecký betlehem. Okrem betlehema majú terchovčania vo svojej dedine aj múzeum Jura Jánošíka. Z Terchovej, resp. jej blízkeho okolia pochádzajú mnohí významní ľudia, napr. Adam František Kollár, dvorný radca a knihovník Márie Terézie. Zo súčasníkov je to Anka Šišková, herečka, ktorá v poslednom období nakrútila z českým režisérom Hřebejkom film "Musíme si pomáhať". Tento film sa uchádzal o udelenie prestížnej ceny Oscara v Hollywode. V tejto súťaži nakoniec nevyšiel víťazne, tak ako pred pár rokmi Svěrákov film "Kolja", ale aj tak to bol úspech českých a slovenských umelcov. Ďalšou súčasníčkou a rodáčkou z tohoto regiónu je aj Oľga Záblacká, herečka a zároveň aj moderátorka televízie Markíza.
 

 
A ak vám tieto informácie nestačili, pozrite aj sem, tu sa tiež dačo dozviete...:-): http://www.vratna.sk
 
Janka Klinková, autorčiny stránky naleznete na adrese: http://fstav.utc.sk/~jana/

 
Zařazeno v sekci:
 

 
 
 
 Naše tipy 
 
reklama

reklama

 
TOPlist
NAVRCHOLU.cz